Stanislav Diviš: Čo si pamätá obraz

Překládám do češtiny…

White & Weiss Gallery otvára desiatu sezónu prehliadkou tvorby českého maliara Stanislava Diviša. Symbolicky tak nadväzuje na prvú výstavu galérie v roku 2016, venovanú Michalovi Gabrielovi. Stanislav Diviš je po Michalovi Gabrielovi a Jaroslavovi Rónovi už tretím členom skupiny Tvrdohlaví, ktorého tvorbu galéria predstavuje. Pokračuje v tom, čo je pre ňu od začiatku dôležité – prinášať slovenskému publiku to najlepšie z českej výtvarnej scény. Výstava Čo si pamätá obraz predstavuje výber z tvorby Stanislava Diviša, jednej z určujúcich osobností českej maľby posledných štyroch desaťročí. Prepája diela z rôznych období a tematických cyklov a sleduje, ako sa v nich osobná, kolektívna i kultúrna pamäť premieňa na fragmenty, rytmy, znaky a farebné obrazové štruktúry. Divišova maľba vychádza z vizuálnych záznamov patriacich pôvodne do iných oblastí života – z detských kresieb, nácvikových plánov, textilných vzorkovníc, geometrických konštrukcií či mimovoľných stôp pracovného procesu. Autor mení ich mierku, farebné vzťahy a kompozičnú hierarchiu, zbavuje ich pôvodného účelu a uvádza do nových súvislostí. V obrazoch sa tak stretávajú poriadok a náhoda, presnosť a odchýlka, vedomé rozhodnutie a bezprostredné gesto. Jadro výstavy tvoria cykly Dva svety a Spomienky na spartakiádu . Prvý vznikol na základe kresieb autorovho syna Prokopa a konfrontuje intuitívnu obrazotvornosť dieťaťa so skúsenosťou dospelého maliara. Druhý vychádza z nácvikových plánov k masovému telovýchovnému vystúpeniu pripravovanému na rok 1990, ktoré sa v dôsledku politických zmien už neuskutočnilo. Body, šípky a línie určujúce pohyb tisícov cvičencov sa v Divišových obrazoch menia na farebné partitúry či mapy neznámeho rituálu – na pamäť udalosti, ktorá bola presne naplánovaná, no nikdy neprebehla. Výber dopĺňajú práce z cyklov Zvyšky, Nechcené dotyky a Farebná geometria , ako aj obraz Gašpar , pripomínajúci ranú fázu autorovej tvorby. V týchto dielach sa pamäť viaže na anonymnú prácu a zaniknutý priemyselný svet, na náhodné stopy pohybu a dotyku, ale aj na tradíciu geometrickej abstrakcie. Minulosť sa nevracia ako uzavretý príbeh. Pretrváva v prázdnych miestach, materiáloch a vizuálnych systémoch, ktoré maľba znovu aktivuje a premieňa. Výstava ukazuje obraz ako miesto transformácie. Obraz si nepamätá ako človek; pamätá si prostredníctvom premeny. Umožňuje minulému znovu vstúpiť do prítomnosti – nie ako návrat k tomu, čo bolo, ale ako možnosť iného videnia.